Ľudia z mesta občas nechápu, prečo veci robím tak či onak. Spočiatku som si sama prišla divná, keď som musela veľa vecí vysvetľovať (nie ,nejazdíme na koňoch, ani nesvietime sviečkami a celé dni neokopávame zemiaky), ale postupne som pochopila, že predsa sme len odlišní.
Pochádzam z dediny, ale už sa veľmi nepovažujem za pravú dedinčanku. Ale zas na druhej strane nemôžem tvrdiť, že som pravá slečna z mesta. V podstate nepatrím nikam, ale to v tomto momente nie je podstatné. Mám priateľov aj tu aj tam a stále ma vedia tie rozdiely prekvapiť.
Myslím si, že obyvatelia dedín a menších obcí si na svojich malých rituáloch zakladajú o čosi viac. Nedeľa patrí rannej návšteve kostola, samozrejme si na seba oblečú to najlepšie, čo skriňa ponúka. Následne mama varí a nasleduje spoločný obed. Od pondelka do piatka cestujú za prácou do mesta (vo väčšine prípadov) a vôbec im nepríde zvláštne, že autobus chodí raz za hodinu a cesta trvá od pol hodiny vyššie. Sobota patrí veľkému nákupu na celý týždeň, upratovaniu, praniu a iným domácim prácam. Človek by si myslel, že mestskí ľudia sú pohodlnejší, no vo veľa prípadoch som sa stretla s tým, že krájač na chlieb v meste má málokto. A my tu na dedine si na chlieb dávame najprv šunku a až na ňu syr.
V meste človek spohodlnie. Ak na autobus čaká viac ako 10 minút, už začína špekulovať, či sa mu predsa len neoplatí vytiahnuť auto. Upratujú vtedy, keď majú čas. Nakupujú hocikedy, veď do obchodu to nemajú ďaleko. Ale na druhej strane, keď im chýba nejaká drobnosť, nechce sa im utekať do obchodu vzdialeného zopár metrov, radšej sa zaobídu bez nej. Cez víkend väčšinou oddychujú, keďže celý týždeň pracovali od rána do večera.
Človek sa však mení. Myslím si, že aj Bratislavčan by si dokázal zvyknúť na život v rodinnom dome, kde autá chodia len z času na čas a naopak, dedinčan by v meste radšej šiel do obchodu pre rožky autom, akoby mal čakať na MHD.